Vznik a osamostatnenie rímskokatolíckej farnosti v Selenči
Nábožensko-mravný život v Katolíckej cirkvi organizovali a viedli biskupstvá, ktoré ho zasa spravovali cez farnosti. Tak bolo už v 10. storočí založené biskupstvo v Kaloči (Kalocsa – dnes v Maďarsku) a neskôr (nevie sa presne čas) spojené s tiež už predtým založeným biskupstvom v Báči; odvtedy sa nazýva Arcibiskupstvo kaločské a báčske. Arcibiskupstvo vlastnilo a spravovalo viaceré veľké pozemky v okolí mesta Báč.
Pred vpádom a príchodom Turkov do týchto krajov náboženský život katolíkov bol spravovaný cez viaceré zriadené farnosti a okolo kláštorov. Tak sú známe z tých čias na území arcibiskupstva katolícke farnosti v Naď Banči (Nagy Bancsa), v Dále, vo Féleďháze (Félegyháza) – možno v kraji na dnešnom Feliću, (?) prepozitúra Drža (Ders) a iné. Prepozitúra je úrad vyššieho cirkevného (väčšinou rehoľného) predstaveného spojený s jeho právomocou i nad okolitým pozemkovým majetkom.
Po smutnej a ťažkej porážke kresťanských vojsk pri Moháči (Mohács – dnes v Maďarsku) Turci postúpili po Budín a potom až pod Viedeň, zaplavili a ovládali skoro celé vtedajšie Uhorsko. Obyvatelia pred nimi utekali alebo sa utiahli a skrývali, lebo Turci všade rabovali, ničili a pálil. Tiež rúcali i katolícke kostoly. Tak boli zničené a zanikli aj mnohé farnosti, medzi nimi aj už spomenuté.
Keď potom neskôr boli prinútení opustiť tieto opustošené a nezaľudnené kraje, rehoľníci-františkáni priviedli a previedli chorvátskych katolíkov z Bosny, ktorí odtiaľ utekali pred spomenutými výčinmi Turkov aj v tej krajine, povzbudzovali ich a pomáhali im, aby sa tu osídlili. Tak vznikli nové osady s chorvátskymi obyvateľmi na území Kaločského a báčskeho arcibiskupstva popri Dunaji až ponad Baju (dnes v Maďarsku) a okolo Subotice. Františkáni sa však osadili v opravených alebo vybudovaných nových kláštoroch vo väčších mestách: Subotica, Baja, Sombor a Báč. Odtiaľ vychádzali do tých nových osád vykonávať dušpastierske bohoslužobné služby medzi týmito prisťahovalcami. A keďže samotné arcibiskupstvo nemalo dostatočný počet svojich diecéznych kňazov, požiadalo rehoľníkov, a tak i františkánov, aby tú a takú službu vykonávali a zriaďovali nové farnosti.
Tak prišli františkáni aj do Báču. (Pozri o tom viacej v knihe: Od Gradovrha do Bača, Zbornik radova sa znanstvenog skupa, TEBIS, Sarajevo 1991.) V Báči obnovili starý kláštor a kostol, ktorý bol počas Turkov premenený na mohamedánsku mešitu (modlitebňu), zriadili farnosť a vykonávali tu dušpastierske služby pre tamojších obyvateľov i prisťahovalcov. Svedčia o tom už spomenuté matriky pokrstených, sobášených a pochovaných. (Pozri o tom viac a podrobnejšie v spomenutej knihe: Paškal Cvekan, Franjevci u Baču, Virovitica 1985.)
Už sme spomenuli v súvislosti so Zmluvou o osídľovaní, že do okolia Báču napriek prekážkam a ťažkostiam prišli jednotlivci. Aj im františkáni vykonávali dušpastierske služby ako aj ostatným členom už zriadenej farnosti. A keď neskoršie v Zmluve o osídľovaní v bode 12 bola uvedená podmienka, že ohľadom štóly (quo ad Stolam) sú noví osadníci podriadení farnosti v Báči, františkáni vykonávali tie služby aj v novej osade Báčujfalu. Tak sa utvorila a vznikla v Báčujfalu filiálka materskej farnosti v Báči.
Od 1. januára 1776 starostlivosť o katolícku farnosť v Báči, a tým aj o filiálku, od františkánov prevzali diecézni kňazi. Prvý z nich bol Štefan Ránič a za ním ďalší. Ako kapláni farnosti v Báči prichádzali do Báčujfalu pochovať zomretých, kým iné bohoslužobné úkony vykonávali v Báči.
Keď neskôr bol vystavaný aj prvý kostol v novej osade – filiálke, v ňom vykonávali svätú omšu a ostatné bohoslužobné obrady. Svedčí o tom už spomínaná žiadosť Štefana Rániča podaná Arcibiskupskému úradu v Kaloči, aby mohol procesiu na sviatok Božieho tela viesť v druhý deň a nie práve na ten deň.
Ako sa zväčšoval počet prisťahovaných katolíkov, tak sa čoraz väčšmi prejavovala potreba spomedzi kaplánov v Báči vymenovať stáleho miestneho kaplána (capellanus loci). Selenčania o to požiadali arcibiskupa v Kaloči ako patróna a potom urobili aj dočasnú zmluvu o svojich záväzkoch. Oba tieto spisy sú v archíve farského úradu v Selenči a v arcibiskupskom archíve v Kaloči.
Komisia, ktorá bola ustanovená, aby zistila, kde treba v nových osadách založiť samostatné farnosti a vymenovať do nich farárov, v hlásení zo dňa 5. septembra 1784 uvádza, že v spomenutej osade Báčujfalu (In anteleta Possessione Bács-Ujfalu), kde „aby bol uvedený farár sa dobrotive nariaďuje“ (ad quam Parochus introdusendus benigne praecipitur), jestvuje už kostol i farský dom a žije v nej 450 dospelých a 444 maloletých katolíkov, spolu 894 obyvateľov. Odpis tohto spisu je v archíve farského úradu v Selenči.
Spomenuté hlásenie komisie priviedlo arcibiskupa k tomu, že filiálku Báčujfalu úplne oddelil od materskej farnosti v Báči, ustanovil ju za samostatnú farnosť a vymenoval do nej farára. Vymenovanie a nastúpenie prvého farára v Báčujfalu sa môže prijať ako deň vzniknutia samostatnej katolíckej farnosti v Báčujfalu – Selenči.
Farári samostatnej katolíckej farnosti v báčujfalu – Selenči
V novej matrike je zapísané, že dňa 15. apríla 1788 pri sobáši Martina Durgala a Anny Tóthovej asistoval (účinkoval) František Torner (Franciscus Torner), parochus loci – miestny farár zdôraznil MZ.
Službu farára však vykonával len dočasne, lebo v novej matrike pokrstených je zapísané, že dieťa Veroniku, dcéru Tomáša Marku a Terézie Slonkovej, dňa 2. septembra 1788 pokrstil „Adm Rev Dnus IOAN TOTTH, primus Parochus Loci – Vysokodôstojný pán Ján Tót, prvý farár mesta“ (zdôraznil MZ; pozri zápisy v spomenutých matrikách na ten deň).
PRVÝM farárom samostatnej katolíckej farnosti v Báčujfalu – Selenči bol teda JÁN (Joannes) TÓTH. On už aj predtým prichádzal a vykonával v osade cirkevné bohoslužobné obrady. Účinkoval ako farár do svojho odchodu roku 1791.
DRUHÝM farárom bol JÁN BÖJTÖŠ (Joannes Böjtös). Účinkoval v tejto farnosti od 9. júna 1791, keď pokrstil dieťa Annu, dcéru Martina Adamca a Anny Záreckej, až do septembra 1793. (Pozri zápis v matrike pokrstených na ten deň.)
TRETÍM farárom bol FRANTIŠEK (Franciscus) CHALUPKAY. Účinkoval od 7. septembra 1793, najprv ako správca fary, a už v októbri toho istého roku ako farár, až do októbra 1807. (Pozri zápis v matrike pokrstených na ten deň.)
ŠTVRTÝ farár bol JÁN (Joannes) HONKO. Pôsobil od 16. októbra 1807 do smrti 19. decembra 1817. Pochádza z Frívaldu (teraz Rajecká Lesná – Slovensko). Umrel v Báčujfalu a pochovaný je v katolíckom kostole pred oltárom Panny Márie (teraz Sedembolestnej Panny Márie). (Pozri zápisy v matrike pokrstených a v matrike pochovaných na ten deň.)
PIATY farár bol ŠTEFAN TEJFÖLÖŠI (Stephanus Tejfölösy). Účinkoval vo farnosti od 14. januára 1818 do júla 1818. (Pozri zápis v matrike pokrstených.)
ŠIESTY farár bol ŠTEFAN FERENČÍK (Stephanus Ferencsik). Pôsobil ako farár od 12. júla 1818 až do smrti 11. októbra 1835. Umrel 57-ročný a pochovaný je v katolíckom cintoríne osady. (Pozri zápisy v zodpovedajúcich matrikách.)
Farnosť potom spravoval ako administrátor (správca) Matej Terskič (Mathias Tersskich) od 19. októbra 1835 do 8. apríla 1836.
SIEDMY farár bol IMRICH ROHÁČ (Emericus Roháts). Účinkoval od 9. mája 1836 až do smrti. Umrel 54-ročný 28. apríla 1843 a pochovaný je v katolíckom cintoríne.
ÔSMY farár JOZEF RAJCI (Rajcty József) pôsobil od 8. mája 1843 až do smrti 11. novembra 1850. Umrel 54-ročný a pochovaný je v katolíckom cintoríne.
Nasledoval Peter Kulišič (Kulishich Péter) ako správca farnosti od 16. novembra 1850 do konca januára 1851.
DEVIATY farár bol JÁN PEŠÁDY (Joannes Pessády). Narodil sa v Báčujfalu dňa 28. apríla 1804 ako syn tunajšieho učiteľa, a stal sa kňazom a nastúpil ako farár v rodnej farnosti 24. apríla 1851. Účinkoval tu až do smrti. Umrel na týfus, 70-ročný, dňa 4. septembra 1873 a pochovaný je tu v katolíckom cintoríne.
Po jeho smrti farnosť dočasne spravovali ako správcovia najprv P. Daniel Krajačič (Krajacsics), františkán z Báču, od augusta do decembra 1873 a potom Ján Dobozy (Joannes Dobozy) od decembra 1873 do augusta 1874.
DESIATY farár bol od augusta 1874 VINCENT MLADONICKÝ (Vincentius Mladoniczky). Od septembra 1891 bol aj dekanom dekanátskeho obvodu. Účinkoval ako farár do konca novembra 1902, keď odišiel
za farára do Kuly.
JEDENÁSTY farár bol ELEMÍR ÖRDÖG (Ördögh Elemér). Začal účinkovať ako farár v decembri 1902. Pôsobil do marca 1909, keď odišiel za farára do Futogu.
DVANÁSTYM farárom bol JOZEF KAIČ (Kaich József). Spočiatku viedol farnosť ako administrátor od mája 1909 do novembra 1909 a potom ako farár až do svojej smrti 13. mája 1962. Umrel v Selenči a pochovaný je na katolíckom cintoríne.
Po jeho smrti prišiel zo susedného Ratkova a stal sa administrátorom fary v Selenči VENDELÍN ŠMIT (Wendelin Schmidt). Spravoval farnosť od mája 1962 do konca septembra 1969. Potom prešiel za správcu katolíckej farnosti v Starom Žedniku pri Subotici.
TRINÁSTY farár MICHAL ZOLÁREK nastúpil službu 1. októrbra 1969 a od toho dňa účinkuje v tejto svojej rodnej farnosti. Narodil sa v Selenči 2. októbra 1927.
Bohoslužobné i kultúrne objekty novej osady
Pri slove „objekt“ Slovník slovenského jazyka (SSJ, II, s. 420) uvádza, že je to „zariadenie slúžiace nejakému cieľu; stavby, budovy pozemky, alebo predmety“.
Dôležitou budovou pre vykonávanie bohoslužobných úkonov a obradov je kostol, alebo aspoň modlitebňa. Preto arcibiskup (aj ako zemepán) dal a pomohol v novozaloženej osade Báčujfalu vystavať kostol pre už osídlených obyvateľov katolíckeho vierovyznania.
V už spomenutom hlásení komisie, ktorá mala zistiť, kde treba založiť nové farnosti a uviesť miestnych kaplánov – farárov, je zapísané, že 4. februára 1784 „v predtým spomenutej osade Báčujfalu jestvuje kostol, vystavaný pred 17 rokmi z nabíjanej zeme“; udané sú aj jeho rozmery. Okrem kostola jestvuje aj farský dom na ubytovanie farára. To poukazuje, že prvý katolícky kostol bol vystavaný už roku 1767.
Ján Böjtös (spomenutý druhý farár samostatnej farnosti Báčujfalu) v kanonickej vizitácii z roku 1791 zapísal, že je tu kostol, vystavaný z nabitej zeme pred 24 rokmi (čiže roku 1767). Kanonická vizitácia je hlásenie o cirkevnom prehľade farnosti, ako to predpisuje cirkevný zákon.
Môže sa preto a treba prijať, že prvý katolícky kostol v Báčujfalu – Selenči bol vystavaný roku 1767. Dovtedy katolíci chodievali na sv. omšu do františkánskeho kostola v Báči.
V spomenutej kanonickej vizitácii sa ďalej spomína, že kostol dal vystavať arcibiskup gróf Jozef Baťány (Josephus I. e comit. Batthyán de Német – Ujvár bol arcibiskupom v rokoch 1760-1776). Ďalej kostol má drevenú vežu. Na veži sú tri zvony: posvätené jeden na úctu Krista ukrižovaného, druhý na úctu Panny Márie, a o treťom sa nevie.
Farský dom je tiež z nabitej zeme, s jednou izbou pre kňaza a s druhou pre domácu. Je tu aj kuchyňa. Dal ho vystavať tiež arcibiskup Baťán. Ohrada okolo farskej budovy je zo suchého prútia.
Popri dedine je cintorín, veľký 35 siah. Cintorín bol spočiatku spoločný pre obyvateľov oboch vierovyznaní. Do nového cintorína začali pochovávať v júni 1785. (Pozri o tom zápis v matrike pochovaných.) Dňa 8. apríla 1883 farár V. Mladonický s dovolením arcibiskupa požehnal nový katolícky cintorín.
Druhý katolícky kostol (terajší) dal ako patrón postaviť arcibiskup gróf Ladislav Kolonič (Ladislaus e Com. Kollonitz de Kollegrad et Zay-Ugrócz), lebo predošlý bol už malý pre zväčšený počet katolíckych obyvateľov. Kostol je postavený z tvrdého materiálu (pečených tehál) r. 1795. Posvätený je úcte Najsvätejšej Trojici. Keď potom r. 1886 šindľová strecha i veža už v spomenutom ohni zhorela, arcibiskup Ľudovít Hajnald (Ludovicus II. Hardinalis Haynald) peňažne pomohol opraviť ho a pokryť strechu škridlicou (črepom). Namiesto zničených zvonov v spomenutom ohni boli na vežu zodvihnuté štyri nové zvony. Za I. svetovej vojny boli strhnuté a odnosené na vojnové ciele zo strany štátu. Teraz sú na veži nové zvony zakúpené z milodarov katolíckych obyvateľov.
Do kostola bol zakúpený z milodarov katolíckych obyvateľov obce a na chór postavený organ s 12 registrami. Vyrobila ho firma Angster v Pätikostolí (Pécs – dnes v Maďarsku).
V máji 1958 bola okolo kostola postavená nová ohrada. Namiesto starej kalvárie, ktorá bola na kraji dediny (teraz pri dome Keslerovom na Ul. maršala Tita 202) arcibiskup Juraj Časka (Császka Byörgy) dal vystavať novú z pálených tehál, na druhej strane ulice na konci dediny. Okolo Kalvárie je z milodarov katolíkov postavená r. 1983 terajšia ohrada. Kalváriu z príležitosti stého výročia obnovili a slávnostne ju požehnal 15. sept. 1993 J. Exc. Ján Sokol, arcibiskup trnavský i metropolita Slovenska.
Na pamiatku starej Kalvárie je bližšie k hlavnej ceste postavený, aby bol viditeľnejší, a pri príležitosti 240. výročia založenia dediny mramorom obložený nový železný kríž.
Sochu sv. Jána Nepomuckého v kostolnej záhradke pred kostolom s dovolením arcibiskupa z Kaloči dal postaviť 20. júna 1861 Imrich Buják, katolícky obyvateľ osady.
Treba uznať a pochváliť, že arcibiskup ako zemepán sa postaral, aby obyvatelia novozaloženej osady Bačujfalu-Selenče dostali aspoň základné vzdelanie. Preto už r. 1767 sa urobila zmluva s Jánom Farkašom (Joannes Farkaš), katolíkom, že bude v tom poučovať katolícke i nekatolícke deti. (Pozri prílohu Contractus…)
Vyučovanie detí bolo spočiatku v prenajatom byte a neskôr v novovystavenej školskej budove. Dal ju vystavať arcibiskup Baťán (Batthyan).
Prvým učiteľom bol Anton (Antonius) Zlatník. Pochádzal z Nitry. Neskôr ako učitelia pôsobili: Jozef Újfaluši (Újfalusy József), Samuel Hullei a od roku 1800 Jozef Pešady (Pessády József). Pešady vyučoval 42 rokov. Pochádzal zo Šale pri Nitre.
Arcibiskup s veľkou peňažnou pomocou a záväzkami katolíckych obyvateľov dal vystavať školu s dvoma učebňami a prijať ešte jedného učiteľa. Tak bol k učiteľovi Antonovi Kaňo (Kanyó Antal) a po ňom k jeho synovi Edmundovi (Kanyó Ödön) vymenovaný za výpomocného druhého učiteľa Ján (János) Hampel. Nasledovali: Eduard (Ede) Hampel, Andrej Kraček (Kracsek Endre) a Štefan Jocha, ktorý pochádzal zo Selenče. Po učiteľovi Pešadym, hlavným učiteľom bol Anton Kaňo, po ňom jeho syn Edmund Kaňo a za ním František Berkeš až do r. 1944. (Pozri o tom viacej v knihe: Berauer József, A kalocsa Egyházmegyer róm. kath. népiskolák története, Kalocsa 1896).
Školy boli cirkevné. Cirkevná vrchnosť vykonávala dozor nad programom a výukou, prihliadajúc na zásady kresťanskej viery. Bolo to veľmi osožné. Tak bolo, až kým (r. 1945) nebola cirkev oddelená od štátu, a tým aj škola od (vplyvu) cirkvi.
Cintorín bol spočiatku spoločný pre obyvateľov oboch vierovyznaní. Do nového cintorína začali pochovávať v júli 1785.
Prví učitelia pochádzali zo Slovenska. Teda dbalo sa na to, aby sa deti učili po slovensky vyučovať. V žiadosti o postavení miestneho kaplána katolícki obyvatelia osady si prosili od arcibiskupa, aby ten kaplán vedel aj po slovensky, a v tom sa im snažilo aj vyhovieť. Tak po národnostnej stránke boli uznaní.
Vážnejšie podujatia vo farnosti na poli duchovnej obnovy
Viacerí farári farnosti sa snažili rôznymi podujatiami katolíckym obyvateľom dať príležitosť obnoviť si nábožensko-mravný život. Medzi také podujatia treba zaradiť aj takzvané „ľudové misie“. Boli to kázne i poučovania o pravdách viery i z nich vyplývajúcich záväzkoch v živote veriaceho.
Také misie boli vo farnosti usporiadané viac ráz. Treba spomenúť misie na konci roku 1923, potom misie v roku 1939, v roku 1971, 1981 a 1989. Misie v roku 1923 a 1939 viedol jezuita P. Ľudovít Eisele z Trnavy a pomáhal mu jeho rehoľný spolubrat. Misie r. 1971 viedol salezián O. Jozef Strečanský. Pomáhal mu rehoľný spolubrat O. Dr. Cyril Buran. Misie r. 1981 viedol biskup P. Dr. Dominik Kaľata, S. J. Pomáhal mu vdp. Sebastián Košút. Misie roku 1989 viedol salezián O. Dr. Cyril Buran. Pomáhal mu rehoľný spolubrat O. Andrej Šándor, i vdp. Ferko Kapusňák z Ríma. O. Andrej Šándor je známy slovenský básnik, ktorý vydal svoje básne pod menom Gorazd Zvonický. Napísal aj báseň o Selenči. Bol profesorom na Slovenskom gymnáziu pri Slovenskom ústave s. Cyrila i Metoda v Ríme.
Na misie r. 1923 napísal krátku spomienku P. Eiselle a uverejnil ju v mesačníku Posol. V nej uvádza, že ani starí obyvatelia nevedia, odkiaľ zo Slovenska prišli do Selenče ich predkovia, a že sú katolícki obyvatelia všetci Slováci, rozprávajú západoslovenským nárečím. (Pozri o tom v prílohe Posol.)
V lete r. 1943 dvojdňovú duchovnú obnovu – malé „ľudové misie“ – viedol a kázal vdp. Alexander Horák, vtedy správca Spolku sv. Vojtecha v Uhorsku z Budapeštu. Potom sa zväčšil počet členov Spolku na konci r. 1944 až na takmer 200 členov.
Vzácnejšie návštevy farnosti
Každá návšteva zanecháva po sebe následky. Preto je hodno spomenúť si aspoň na tie, ktoré zanechali dobré následky.
Farnosť navštevovali diacézni biskupi – J. Exc. Ľudovít Budanović, J. Exc. Matija Zvekanović a J. Exc. Jánoš Penzeš, pri príležitosti vysluhovania sviatosti birmovania. Poslední dvaja, aj okrem toho, viac ráz.
Počas spomínaných ľudových misií farnosť navštívili už spomenutí misionári so svojimi pomocníkmi a zdržiavali sa na farnosti aj po niekoľko dní.
Treba však spomenúť aj návštevy niektorých významných osobností, čo je pre farnosť veľká česť.
Roku 1971. farnosť navštívil J. Exc. Andrej G. Grutka, biskup diecézy Gary (USA, Slovák).
Roku 1977. farnosť navštívil Ndp. Dr. Juraj Struhárik, biskup Slov. evanjelickej a.v. cirkvi v SFRJ, pri príležitosti predstavenia a odovzdania Ilustrovanej Biblie. Biskup Slov. evanjelickej a.v. cirkvi ThDr. Andrej Beredi taktiež navštívil našu farnosť, 1993. r.
Viackrát na návšteve bol aj Msgr. Dominik Hrušovský, riaditeľ Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, pozdejšie biskup a teraz arcibiskup a pápežský nuncius v Bielorusku.
Veľmi vzácnu návštevu farnosti urobil r. 1983. aj J. Exc. Dr. Jozef Tomko, arcibiskup a generálny tajomník Svetovej synody biskupov z Ríma, teraz kardinál a predseda Kongregácie na ohlasovanie evanjelia národom. Farnosť navštívil aj J. Exc. Ján Sokol, arcibiskup trnavský a metropolita Slovenska r. 1993. Pri tej príležitosti požehnal aj obnovenú Kalváriu.
Na čele delegácie Spolku sv. Vojtecha farnosť navštívil roku 1994. biskup Peter Dubovský S. J., predseda Spolku, spolu s PhDr. Hanakovičom, riaditeľom Spolku. Tiež vzácnu návštevu farnosti urobil J. Exc. Rudolf Baláž, diecézny biskup banskobystrický, teraz predseda Konferencie biskupov Slovenska.
Zostane na česť pre farnosť, že ju navštívil aj P. Antun Gabrić, S. J., známy, teraz už nebohý, chorvátsky misionár v Indii v roku 1976. Umrel v chýre svätosti a chystá sa proces za jeho blahorečenie. Farnosť navštívil viac ráz, teraz už nebohý, vd. O. Th. Dr. Michal Lacko, S. J., známy profesor na Východnom inštitúte v Ríme. Tiež je česť pre farnosť, že ju navštívil aj salezián vd. O. Andrej Šándor, básnik, ktorý písal básne pod menom Gorazd Zvonický. Zvonický pomáhal kázňami počas ľudových misií roku 1989.
Treba tiež spomenúť aj milú návštevu, ktorú urobil farnosti roku 1997. PhDr. Stanislav Bajaník, prvý podpredseda Matice Slovenskej z Bratislavy.
Farnosť navštívili ešte aj mnohí iní. Svoje dojmy a zážitky pri návšteve napísali do farskej Knihy dojmov a zážitkov.
Plody náboženského života
Starostlivosť spomenutých farárov tejto farnosti aj napriek ťažkostiam i nedostatkom priniesla aj viditeľné plody na duchovnom poli. Tak sa medzi katolíckymi obyvateľmi zjavili a vyrástli aj viaceré duchovné povolania, mužské i ženské.
Treba spomenúť, že syn učiteľa Jozefa Pešadyho sa stal katolíckym kňazom a neskôr i farárom tejto farnosti.
Tiež sa stal katolíckym kňazom Dr. Július Kanyó, syn učiteľa Edmunda Kanyó.
Ako katolícky kňaz pôsobil aj Jozef (Heimburger) Berkeš, syn Bernarda Heimburgera a Kataríny, rod. Košelákovej. Odišiel do Budapešti, kde žil a umrel.
Kňazom sa stal aj Michal Zolárek, teraz farár v Selenči.
Kňazské povolanie si zvolil aj Andrej Šipek. Teraz pôsobí v Kanade.
ThLic. Štefan Turanský, SDB, bol vysvätený na kňaza v Selenči. Vysvätil ho J. Exc. Dominik Hrušovský, biskukp z Ríma. To bola prvá kňazská vysviacka v Selenči.
Ján Trusina účinkuje ako kňaz na jednej farnosti pri Ríme.
ThDr. Jozef Tomšík, SDB, pôsobí ako profesor teológie v severnom Taliansku.
Diakonom je Zlatko Kubánovič, SDB. Matka mu pochádza zo Selenče, aj vyrástol v tejto farnosti.
Treba tiež spomenúť aj ženské duchovné povolania.
Sestra Rastislava Ralbovská a sestra Margita Gašparovská zložili svoje doživotné rehoľné sľuby v svojej rodnej farnosti dňa 13. mája 1975 ako členky Spoločnosti sestier sv. Kríža. Bolo to po prvý raz v tejto farnosti.
Prvé také sľuby v tejto spoločnosti dala r. 1971 aj sestra Deodáta Kočondová a r. 1991 sestra Mária-Anna Gašparovská (obe v Đakove).
V rehoľnej Spoločnosti dcér Márie pomocnice dala r. 1973 doživotné rehoľné sľuby na Blede v Slovinsku sestra Alžbeta Vrabčeniaková.