Na úvod
Drahí farníci, sme tu opäť zhromaždení okolo nášho Pána. Toľko radosti, že môžeme byť spolu pri svätej omši. Otvorme sa Duchu Svätému, odstráňte strach zo svojho srdca, odovzdajte sa Pánovi a proste ho, aby nám všetko odpustil.
Kázeň
Drahí farníci, dnes sa chcem osobitne venovať evanjeliu, ktoré sme počuli. Myslím si, že veľmi dôležitá je Ježišova veta, ktorá nám veľa hovorí: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa.“
Drahí farníci, či sme nemali v posledných týždňoch veľa pocitov, počnúc pocitom strachu, nedôvery, možno protestu alebo dokonca aj nenávisti? Či sme nepocítili v srdci aspoň na chvíľu, akoby nás Boh opustil? Možno sme sa opytovali: „Prečo sa toto všetko deje alebo prečo sa stávalo?“
Dnešné evanjelium nám môže dať odpovede na mnohé otázky. Možno sme aj my ako Tomáš v dnešnom evanjeliu položili Pánovi otázku: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ Čiže Pane, prečo toto všetko? Bola to skutočne tvoja svätá vôľa, aby sme nemohli ísť na sväté omše? Alebo staráš sa o nás? Opustil si nás? Pokúsme sa pozerať na všetky tieto otázky očami našej viery. Pre mňa osobne to všetko, čo sme prežili, nebol znak Božieho opustenia alebo pocitu, že nás Boh chcel potrestať. Pre mňa to všetko bolo motiváciou pochopiť, aké je moje povolanie na tejto Zemi. Pozrite sa na to, čo všetko máme, čo robíme alebo čo vlastníme, že je to všetko neisté. Na druhej strane planéty sa objavil vírus a o pár týždňov nám bolo zakázané ísť do kostola! Pre mňa je to všetko znamenie a ukazovateľ toho, aký slabý je človek ako bytosť a ako potrebuje Božiu pomoc, čiže každodenné odovzdanie sa do Božích rúk. Povedal by som, že teraz nezáleží na tom, či je tento vírus produktom prírody alebo človeka, ale či verím v môjho Boha alebo nie?! Či sa neobávame o nedôležité veci?
Vážení farníci, nechcem, aby ste ma zle pochopili, ale chcem povedať, že možno sme si nie vedomí toho, čo máme teraz. Možno, že nežijeme v bohatej krajine alebo meste so všetkými modernými možnosťami, ale či nie je tak, že v týchto dvoch mesiacoch izolácie, dvoch mesiacoch neistoty naša dedina nikdy bezpečnejšou nebola. Mali sme všetko, čo sme potrebovali.
Chcem povzbudiť nás všetkých, aby sa netúžili žiť v 25 poschodovej budove, ale aby som sa pokúsili poďakovať Bohu, že sme ZDRAVÍ, že máme NÁŠ DOMOV, že máme vlastný dvor, kde môžeme vyjsť, zasadiť niečo do záhrady. Pre mňa je uistením, že pokiaľ sme tu, v našej dedine, v našich domoch, nebudeme hladní ani smädní. Svet sa stal neistým. Možno to nemá teraz veľa spoločného s dnešným evanjeliom, ale chcem vyzvať všetkých mladých, aby NEODCHÁDZALI Z NAŠEJ DEDINY. Koľko z nich sa museli vrátiť hneď, keď kríza začala?! Vidíme, aké je to všetko neisté! Milujme našu dedinu a to, čo máme. Možno niekto povie, že by som nemal o tom ja hovoriť, ale cítim, že je to mojou povinnosťou. Držme sa spolu toľko, koľko sa dá. Budúcnosť je neistá. Dnešný svet nie je taký istý ako predtým. Ak sme zjednotení vo VIERE, ako po prvé a potom ako ľudia a kresťania môžeme prežiť.
Milí farníci, teším sa, že sme opäť spolu. Pevne sa držme Pána každý deň, verme mu a nebojme sa. Amen.