ÚVOD DO SVÄTEJ OMŠE
Bratia a sestry, zišli sme sa na dnešnej svätej omši, aby sme poďakovali Pánovi za všetko, čo sme od Neho v tomto roku dostali. Pravdaže nie sme spokojní, ale pozrime sa do svojho srdca a pozrime sa, čo v živote máme, čo všetko vlastníme a verím, že môžeme nájsť veľa dobrého. Za všetky tie chvíle, keď sme nedôverovali Pánovi, keď sme dostatočne neďakovali, prosme ho, aby nám odpustil.
KÁZEŇ
Drahí farníci, v dnešnom prvom čítaní sme počuli ako Mojžiš dvíha ruky k Pánovi. A kým tak držal ruky hore, všetko bolo v poriadku. Ako však čas plynul, ruky ho boleli čoraz viac – už to nevydržal. Tento príbeh mi pripomenul naše spoločenstvo. Keď v živote kráčame sami, keď si myslíme, že nikoho nepotrebujeme, že nikto nie je dosť dobrý pre nás, určitý čas budeme môcť tak žiť, ale príde čas, keď budeme unavení a nebudeme môcť viac tak žiť, už to viac nevydržíme. Presne je to tak, ako čo sa Mojžišovi stalo. V našom živote potrebujeme pomoc, potrebujeme iných ľudí, potrebujeme Boha. Boh je tu vždy a ponúka nám svoju pomoc. Otázne je, či to prijmeme alebo nie. Zatiaľ čo dnes naše farské spoločenstvo ďakuje za plody zeme, v našich srdciach je veľa starostí, obáv, pochybností a sklamaní. Človek sa veľmi snaží, pracuje a nakoniec, keď má niečo dostať za svoju robotu, dostane veľmi slabo, takmer nič. Chcel by som, aby sme sa dnes spoločne pozreli na Pána. Aj keď je rok ťažký, neznamená to, že nemôže byť horší ako čo je teraz. Chcem nás všetkých povzbudiť, že ako Mojžiš, ktorý držal ruky hore, a keď už nevydržal, keď mu prišla pomoc, už to potom bolo jednoduchšie. Chcem nás povzbudiť k spolupráci. K jednote nášho farského spoločenstva. Farnosť je presne tým miestom, kde môžeme nájsť spolupatričnosť, kde by aj ona mala byť. Stačí sa pozrieť dva roky dozadu. Bola epidémia, teraz vojny a čo nás čaká ďalej? Hlad? Choroby? Chudoba? Budeme to môcť všetko sami znášať? Chceme dokázať, že sme dôležití, aby sme mohli „držať ruky hore“? Myslím si, že toto farské spoločenstvo môžeme ešte lepšie posilniť a spojiť. Pracujme všetci spolu. Potrebné je jeden druhému si pomáhať – lebo nakoniec sa stane všetko opačne, kto potom zostane? Kým naše vadby a nezhody trvajú, život ide ďalej, chceli my to, alebo nie, generácie sa tu menia, alebo odchádzajú do iných štátov – a čo sa stane? Drahí farníci, spoliehajme sa na Pána. Spoliehajme sa na Cirkev, na svätú omšu a modlitbu. Nech je to našou oporou a, pritom navzájom si pomáhajme. Vzdor a závisť nás môžu všetkých len zničiť. Viem, že rok je ťažký, viem, že výnosy nie sú dobré, ale nestrácajme nádej. O to viac sa modlíme, aby budúci rok nebolo sucho, pretože vždy môže byť horšie, ako čo je dnes. Skúsme na sebe pracovať, aby sme boli ako tí ľudia, ktorí volali k Pánovi a on sa na nich pozeral, počúval a zmiloval sa. My tiež, skúsme spolu ako farské spoločenstvo volať k Pánovi, aby sa na nás pozrel, aby nám pomohol, aby nás nenechal samých. Pevne verím, že potom môžeme spoločne napredovať a že všetci budú spokojní. Nech je dnešná svätá omša, táto omša poďakovania, povzbudením a modlitbou za budúcnosť, ktorá je pred nami. Nikto nevie, aká bude budúcnosť, ale ak sa budeme držať spolu, bude to určite jednoduchšie. Amen.